|
Ako
som sa dostal do HRON. DÚBRAVY:
Vlakom...
T. J. Družstevník Hronská Dúbrava. Jediný zástupca ozajstného, veľkého,
trávnatého futbalu. Mužstvo s úplne odlišným chápaním futbalu, ako ostatné dve,
za ktoré hrávam. Konkrétne: V prvom rade, za Hronskú Dúbravu hrajú predovšetkým
hráči zo Zvolena a Žiaru nad Hronom. Domácich je asi štvrtina, ktorých treba
väčšinou na zápasy vyťahovať z útulných pohostinných zariadení. Potom ten futbal
aj tak vyzerá. Vzhľadom na naše dobré umiestnenie v minulom ročníku sme mali
možnosť zostať v druhej triede, čiže by sme konenčne nemuseli hrať najnižšiu
súťaž. Omyl! Dobrovoľne sme klesli do novovytvorenej „trojky“. A vysvetlenie? V
tretej triede vraj budeme jazdiť na zápasy do menej vzdialených obcí, ale najmä,
budeme viac vyhrávať. Ak je, napríklad, taký Ostrý Grúň, dedina od Dúbravy
vzdialená cez 50 km, obcou menej vzdialenou, tak potom pardon. A s tými víťazstvami je
to v podstate rovnako, ako v minulých ročníkoch. Sem-tam nejaké tie tri body, aby sme
mali čo oslavovať, ale v globále je to prehra za prehrou.
Keď sa tak sťažujem, prečo neodídem inam? Skúste od našich chlapov získať
registračku bez zbytočného násilia, ktorého sa tak štítim. Ale, vlastne,
nesťažujem sa. Ak na ihrisku podám dobrý výkon, nech aj prehráme. Hlavne, nech sa
nikto nezraní, lebo v týchto „horských, dedinských ligách“ nie je o fyzické
incidenty nikdy núdza...
A aby som sa vrátil k hlavnej téme - ako som sa tam, teda okrem jazdy vlakom, dostal? V
čase môjho aktívneho pôsobenia v Silvene, som dostal ponuku od jej cezpoľných
hráčov, zachytať si priateľské, prípravné stretnutie za Dúbravu, myslím, že
proti Elánu Zvolen. Asi mi išlo, lebo v nasledujúcej sezóne som už obliekal stuchnutý a najmenej
päťdesiatročný bránkársky dres, reprezentujúci túto pohronskú obec. Celkovo som
však na Dúbrave spokojný, však čo môže byť pre brankára krajšie, ako sa v
prietrži mračien plesnúť zchuti do polmetrovej vrstvy blata pred svojou bránou, alebo
pri vybiehaní si vyvrtnúť členok v diere od hraboša poľného?...
|
